reklama

Čosi o deľbe práce a globalizácii

Žijeme vo svete, v ktorom je deľba práce hlboko zakorenená. V skutočnosti predstavuje deľba práce neodmysliteľnú súčasť života azda každého z nás. Zároveň niet pochýb o tom, že práve proces deľby práce priniesol ľudskej spoločnosti významný inak len ťažko realizovateľný technologický a materiálny pokrok.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Azda najlepšie je možné tento prínos vidieť v porovnaní s pomyslenou spoločnosťou, v ktorej by každý jednotlivec vyrábal výlučne statky, slúžiace priamo k uspokojeniu jeho vlastných potrieb. Ak každý z dvoch krajčírov dokáže samostatne ušiť jednu košeľu denne, pričom pri spojení síl rozdeliac si jednotlivé činnosti dokážu spoločne za rovnaký čas a pri rovnakom pracovnom úsilí ušiť tri či štyri košele, je prirodzene rozumné, aby sa na pracovnom procese podieľali spoločne. Skutočný prínos príslušnej deľby práce pre každého z nich je však priamo závislý od pomeru, v akom si následne dosiahnutý výsledok spoločnej práce rozdelia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najspravodlivejšie je samozrejme rozdeliť si výstup v pomere vstupov, akými sa obaja zúčastnení na výrobe podieľali. Sám Adam Smith v tejto súvislosti napísal: „Pomer medzi množstvami práce[1] potrebnými na získanie rôznych objektov sa zdá byť jediným vhodným pravidlom pre vzájomnú výmenu týchto objektov.“[2] Podľa Smitha v dokonale slobodnej spoločnosti prerozdeľovanie výsledkov práce medzi jej členov automaticky smeruje k tomuto [prirodzenému] stavu rovnosti, v prípade že sa môže každý jednotlivec kedykoľvek rozhodnúť zmeniť svoje zamestnanie za akékoľvek iné, ktoré považuje za vhodné.

Je celkom pochopiteľné, že za takýchto ideálnych podmienok by bolo akékoľvek narušenie tohto prirodzeného pomeru prerozdeľovania automaticky vyrovnané, nakoľko by ponuka práce odmeňovanej vo výhodnejšom pomere k inému druhu práce výrazne narástla, čím by došlo k poklesu jej ceny a pomer by sa tak postupne opäť vyrovnal. V takomto ideálnom prípade by malo akékoľvek prehĺbenie deľby práce výsostne pozitívny efekt nielen agregátne z pohľadu celkového produktu spoločnosti, ale i z pohľadu všetkých jej členov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Avšak flexibilita jednotlivcov meniť jednotlivé druhy zamestnania spomedzi ich celkovej ponuky na globálnom trhu má ďaleko od dokonalosti, ktorú mal Smith na mysli. Kapitál [resp. jeho nasadenie za účelom vykonávania určitého druhu práce] je vo svojej podstate omnoho flexibilnejší ako samotná práca jednotlivca. Je predsa omnoho jednoduchšie podieľať sa kúpou akcií [na burze] na zisku jednej z austrálskych akciových spoločností ako fyzicky odcestovať za prácou do Austrálie. Tento nepomer, čiastočne prirodzený a čiastočne zvýraznený politickými opatreniami zjednodušujúcimi tok kapitálu rýchlejším tempom ako tok zamestnancov (viď NAFTA, EÚ a podobne), stavia podiel na prerozdelení výsledkov práce u tých jednotlivcov, ktorých veľká [či dokonca celá] časť zdrojov spočíva v ich vlastnej práci [a nie v investovaní kapitálu], pod obrovský tlak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Flexibilita jednotlivca v súvislosti so zmenou zamestnania však nie je obmedzená len geografickými či politickými faktormi. Takisto je celkom prirodzene ohraničená i schopnosťou jednotlivca neustále sa učiť vykonávať nové druhy práce. Pri súčasnom vysokom stupni deľby práce, kde sa i činnosti ako je našitie zipsu na nohavice či miesenie cesta na chlieb delia na viacero úkonov, nie je jednoduché preorientovať sa z jedného druhu práce na iný.

V dôsledku zníženej flexibility je teda v podstate väčšina obyvateľov sveta pri výbere svojho zamestnania primárne závislá od štruktúry dopytu po práci, prejavujúceho sa v ich rezidentnej oblasti. Avšak keďže aréna trhu je dnes globálna, dopyt po práci určitého typu v určitej oblasti nezávisí len od spotreby ľudí žijúcich v danej oblasti rovnako ako jej ponuka nezávisí len od počtu navzájom si konkurujúcich jednotlivcov žijúcich v danej oblasti, ktorí sú schopní a majú záujem príslušný druh práce vykonávať. V globálnom prostredí tento dopyt totiž závisí od celkovej [globálnej] spotreby výsledkov príslušného druhu práce, rovnako ako je jej ponuka závislá od celkového počtu navzájom si konkurujúcich jednotlivcov na celom svete, ktorí sú schopní a zároveň ochotní príslušný druh práce vykonávať, v závislosti od alternatív, ktoré majú v rámci existujúcej obmedzenej flexibility k dispozícii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak ponuka určitého druhu práce, teda potenciál určitého druhu pracovnej sily vo svete, prekročí celkový svetový dopyt po ňom, práca sa bude vykonávať tam, kde sú náklady na jej uskutočnenie najnižšie, inými slovami tam, kde sú ľudia ochotní svoju prácu vymeniť za relatívne najnižšiu protihodnotu [vyjadrenú vo forme reálnych výsledkov akejkoľvek inej práce, ktorú si za túto protihodnotu budú môcť zaobstarať].

Keďže je možné výsledok takejto [relatívne podhodnotenej práce] voľne predávať i v oblastiach, kde je reálna cena práce potrebnej na jeho výrobu oprávnene vyššia, znemožňuje to mnohým jednotlivcom žijúcim v týchto oblastiach vykonávať príslušný druh práce, hoci ich k práve k nemu predurčujú ich vlastné schopnosti. Domáca spotreba sa totiž zväčša orientuje na základe ceny, čo za daného (ne)pomeru cien práce prirodzene diskvalifikuje domácich výrobcov. Takto uvoľnený ničím nezamestnaný pracovný potenciál zostáva nevyužitý až dovtedy, kým sa dostatočne nepreorientuje na iný druh činnosti a/alebo nevznikne [kdekoľvek vo svete] dopyt po výsledkoch takého druhu práce, ktorý sú príslušní jednotlivci schopní a ochotní vykonávať za relatívne nižší podiel ohodnotenia ako ich potenciálni konkurenti, ponúkajúci rovnaký druh práce kdekoľvek vo svete.

Na pozadí boja o participáciu na tvorbe celkového svetového produktu formou vlastnej práce [medzi jednotlivcami rôznych geografických oblastí i sociálnych skupín] sa kapitál snaží o čo najnižšie náklady na zabezpečenie akéhokoľvek druhu práce, čo prirodzene vyúsťuje do neustáleho prehlbovania už i tak značnej špecializácie. Zvýšená špecializácia a s ňou súvisiaci väčší objem výroby sústredený do jedného výrobného subjektu má totiž tendenciu zvyšovať produktivitu práce, teda objem výstupu na jednu jednotku pracovného vstupu. Táto špecializácia sa prejavuje tým, že ľudia žijúci v jednej oblasti (komunite, krajine) vyrábajú produkty, prípadne sa len podieľajú na výrobe produktov, ktoré sú dopytované a spotrebúvané prevažne ľuďmi žijúcimi v iných oblastiach (komunitách, krajinách). Ich predajom získavajú zdroje potrebné na nákup produktov, ktoré chcú oni sami spotrebúvať, pričom tieto sa opäť vyrábajú v iných oblastiach. Každá krajina sa tak viac alebo menej stáva bytostne závislou od globálneho dopytu po príslušnom druhu tovaru, na ktorého výrobe sa výrazne podieľa. Svetový dopyt totiž priamo ovplyvňuje cenu daného tovaru na trhu a teda i podiel príslušnej komunity (krajiny) na celkovom reálnom svetovom produkte v procese jeho prerozdeľovania.

V rámci tejto globálnej mašinérie predstavuje i Slovensko krajinu s pomerne vysokým stupňom špecializácie, ktorý sa za posledných pár rokov výrazne zvýšil. S otvorenosťou nášho hospodárstva okrem krátko- až strednodobého efektu jeho rastu sa výrazne prehĺbila i jeho závislosť a teda i závislosť slovenskej zamestnanosti od zahraničného dopytu. Ak tento dopyt z nejakého dôvodu (svetová hospodárska kríza, zníženie potenciálu spotreby z cudzích zdrojov z dôvodu poklesu dôvery na finančných trhoch) klesne, horúcou ihlou ušitý rast sa odrazu rozpadá a veľká časť nevyužitého pracovného potenciálu v našej krajine zostáva nevyužitá. Jednoducho odrazu začneme vytvárať menej hodnôt. Zostaneme sedieť doma, hoci by sme mali záujem i energiu pracovať. A to všetko len preto, že niekto, s kým sme si doteraz vymieňali A za B už o naše A jednoducho nemá záujem. Žiaľ celkom prirodzene sa tým zníži i náš nárok spotrebúvať B, čím v skutočnosti zostanú postihnuté obe strany.

Riešením by azda bolo, keby každá zo strán sama dokázala stimulovať dopyt po vlastných výrobkoch, avšak to je pri vysokom stupni špecializácie zväčša nereálne. Taktiež by mohlo byť prospešné, keby každá z krajín začala zamestnávať nevyužitý potenciál k výrobe oboch typov produktov. To je však na jednej strane ťažko realizovateľné, nakoľko cenová konkurencia špecializujúceho sa suseda predstavuje v tejto súvislosti [pri otvorenom trhu] značnú prekážku, na druhej strane je tvorba nových pracovných miest omnoho zložitejší a časovo náročnejší proces ako ich rušenie a už samotný prejav negatívnych následkov medzitým môže byť neraz značne citeľný.

Každá krajina tak zostáva viac alebo menej, v závislosti od stupňa a druhu špecializácie, zviazaná v tomto obmedzujúcom prostredí, snažiac sa čo najviac uvoľniť cestu voľnému kapitálu, obetujúc svoje existujúce sociálne štruktúry. Znížiť dane, znížiť odvody, nastaviť flexibilnejšie pravidlá na trhu práce, to sú zbrane, ktorými medzi sebou jednotlivé krajiny bojujú, aby to boli práve oni, kto sa bude väčšou časťou podieľať na svetovej produkcii. Výsledkom tohto procesu je čoraz dlhší pracovný týždeň, čoraz menej sociálnych istôt, čoraz vyššia náchylnosť voči riziku vo forme [takmer] neovplyvniteľných externých impulzov. Hoci deľba práce i v súčasnom globálnom trhovom prostredí stimuluje rast celkového svetového produktu, vojna medzi jednotlivými pracovnými silami vo svete o participáciu na ňom má za následok sociálnu devastáciu obrovských rozmerov.

Iste, rovnako ako i v prostredí anarchie plnom predátorských bojov, i tento proces má svojich víťazov i porazených. Zaradenie jednotlivca či hospodárskeho subjektu k jednej z týchto dvoch skupín sa zdá byť determinované predovšetkým stupňom flexibility práce, ktorou sa na celkovom produkte podieľa, ako aj stupňom konkurencie na úrovni príslušného druhu práce, relatívne k ostatným úrovniam. Skutočnosť, že poskytovanie kapitálu ako určitý špecifický druh práce je vo svojej podstate omnoho flexibilnejší ako samotná práca priamo vykonávaná jednotlivcom, už bola spomenutá vyššie. Flexibilita kapitálu dokonca výrazne rastie s objemom, ktorý má príslušný jednotlivec či hospodársky subjekt k dispozícii. Je predsa celkom samozrejmé, že obrovské nadnárodné spoločnosti dokážu omnoho jednoduchšie využívať vo svoj prospech rozdiely v prostredí jednotlivých krajín sveta ako ich lokálni rivali zanedbateľných rozmerov. Navyše je i stupeň konkurencie medzi niekoľko málo obrovskými spoločnosťami azda v každej priemyselnej oblasti, teda konkurencie na úrovni dominantných poskytovateľov kapitálu ako aj na úrovni príslušných manažérskych pozícií, omnoho nižší ako je stupeň konkurencie na úrovni širokých más radových zamestnancov schopných a ochotných ponúkať svoju prácu v závislosti od ich vysoko obmedzenej flexibility. Až na určité výnimky je preto celkom jednoznačné, kto stojí na strane víťazov a kto na strane porazených.

Hoci sa môže zdať toto triedenie na víťazov a porazených príliš zjednodušené, vývoj vo svete za posledných pár desaťročí, najmä z pohľadu prehlbujúcej sa nerovnosti prerozdelenia zdrojov, ho značne podčiarkuje. Myslím, že Adam Smith, ktorý prínos deľby práce a voľného trhu podmienil mnohými nevyhnutnými predpokladmi, by len ťažko súhlasil so spôsobom a výsledkami jeho aplikácie na globálnej úrovni od 80.-tych rokov minulého storočia. Predpokladám, že by si sám uvedomil, že tieto predpoklady na globálnej úrovni v podstate ani nie je možné splniť a sám by zvolával k určitej korekcii zo strany štátu. Ak má však byť trh globálny, rozhodnutia lokálnych vlád sú k jeho korekcii úplne nepostačujúce. Či je však vôbec možné uskutočňovať rozumnú korekciu trhu, za účelom ochrany tých, ktorí sú ním znevýhodnení, na úrovni akéhosi globálneho štátu, si dovolím úprimne a na základe doterajších skúseností vzhľadom na účinkovanie inštitúcií ako sú Svetová Banka, Medzinárodný Menový Fond či Svetová Obchodná Organizácia azda i oprávnene pochybovať. Zdá sa totiž, že pri mizivej transparentnosti, ktorá je týmto globálnym politickým inštitúciám vlastná, si subjekty disponujúce obrovským objemom kapitálu kupujú politické rozhodnutia rovnako ako si kupujú materiál potrebný na výrobu svojich produktov. Namiesto orgánu na ochranu tých, ktorí sú trhom znevýhodnení, sa zo štátu stáva prostriedok už i tak trhom zvýhodnených subjektov k upevneniu či zvýšeniu svojej dominancie. Preto sa v súčasnom prostredí „svetotrhu“ a „svetovlády“ prínos deľby práce prerozdeľuje medzi tzv. „svetoobčanov“ pomerom, čoraz viac vzdialeným od pomeru, ktorý mal Smith vo svojej vízii na mysli.

[1] Pod prácou je možno chápať celkové pracovné úsilie s prihliadnutím na jej kvalitu, jej náročnosť a akékoľvek ďalšie kritériá zohrávajúce rolu pri hodnotení práce [z pohľadu jednotlivcov, ktorí ju vykonávajú alebo dopytujú]

[2] Adam Smith, Wealth of Nations, Prometheus Books, Great Mind Series, 1991, S. 105, vlastný preklad autora

Tomáš Sedliačik

Tomáš Sedliačik

Bloger 
  • Počet článkov:  56
  •  | 
  • Páči sa:  379x

Snažím sa hľadať pravdu a lepšie pochopiť svet a hoci sa to dnes, kedy majú mnohí doslova patent na rozum, veľmi nenosí, nemám problém priznať, že niečo neviem. Je to nevyhnutná podmienka na to, aby sme sa neuspokojili s polopravdami a fabuláciami, ale pokračovali v hľadaní odpovedí na doposiaľ nezodpovedané otázky. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu