reklama

Prečo regulovať odmeňovanie bankárov?

Jednou z odpovedí vlád na súčasnú krízu je záujem stanoviť pravidlá pre odmeny vrcholových manažérov v bankových či iných finančných inštitúciách. Názory odbornej i menej odbornej, zaujatej i menej zaujatej verejnosti na túto tému sa rôznia. Rád by som v tejto súvislosti vyjadril ten môj spolu s krátkou analýzou danej problematiky. Mimochodom, vopred prehlasujem, že nepokladám riešenie tohto problému za jediné dôležité k predchádzaniu ďalších kríz, avšak podľa môjho názoru k nim bezpochyby patrí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (67)

Všetci vrcholoví manažéri bánk, poisťovní alebo akýchkoľvek iných inštitúcií majú jedno určite spoločné. Každý z nich je v skutočnosti zamestnancom. A keďže, ako to už býva zvykom, sa v prípade bánk či poisťovní jedná zväčša o akciové spoločnosti s nemalým objemom kapitálu, je zriedkavé, aby bol manažér zároveň i jej väčšinovým vlastníkom, ako je to bežné povedzme v prípade s.r.o.-čiek či iných menších kapitálových spoločností. Ako zamestnanec sa teda zväčša nezamestnáva sám, ale zamestnávajú ho v príslušnom pomere hodnôt svojich akcií jednotliví vlastníci konkrétnej spoločnosti, tzv. akcionári. Je celkom samozrejmé, že mzda či akákoľvek iná odmena zamestnanca predstavuje priamy náklad znižujúci v príslušnom objeme zisk spoločnosti a teda príjem zamestnávateľa. Z čisto ekonomického hľadiska je preto úplne prirodzené, že zamestnávateľ bude len ťažko súhlasiť s odmenou pre zamestnanca prevyšujúcou jeho finančný prínos pre spoločnosť, vo forme zvýšenia jej zisku. Pri takejto štruktúre vzťahov sa teda môže zdať akékoľvek legislatívne obmedzenie odmeňovania bankárov úplne bezpredmetné, nakoľko je predsa predovšetkým v záujme ich zamestnávateľov, ktorým primárne padajú na ťarchu, prihliadať na ich výšku. Alebo som azda čosi prehliadol? Nuž, skúsme sa na celý problém pozrieť o čosi bližšie a podrobme vyššie uvedené niekoľkým prirodzene sa naskytajúcim otázkam.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak je pravda, že prínos manažérov pre banky či iné finančné inštitúcie naozaj prevyšuje ich astronomické odmeny, ako je to vôbec možné? Nuž možností veľa neexistuje, hoci by mnohí prívrženci laissez-faire pripúšťajúci akékoľvek trhové zázraky celkom určite namietali. Asi je zbytočné vysvetľovať, že tradičné bankové obchody ako sú výber vkladov a poskytovanie úverov do kategórie dosahovania nadpriemerne vysokej ziskovosti celkom určite nepatrí. Iba ak by sa jednalo o úvery za účelom realizácie značne rizikových projektov. Azda každý študent vysokej školy, ktorý absolvoval aspoň základný kurz o investovaní na finančných trhoch vie, že zisky výrazne prevyšujúce trhový priemer je strategicky možno dosahovať jedine v prípade podstúpenia vyššieho rizika, samozrejme ak by sme vylúčili možnosť nezákonných postupov v podobe insider tradingu či akéhokoľvek druhu trhovej manipulácie, ktorých sa v prostredí finančných trhov už vyvinulo neúrekom. A tak sa hoci za cenu vyššieho rizika napríklad s použitím dostatočného leverage dajú neraz dosiahnuť krátkodobé zisky enormných objemov, za ktoré si predsa horliví manažéri príslušnú finančnú odmenu v najrôznejších formách celkom určite zaslúžia. Iba ak by sa ktosi, akýsi detailista, príliš zaujímal o riziko späté s ich dosahovaním a odvážil by sa dokonca i v čase rozkvetu čosi namietať. Ale kto už by si počas zlatých čias rastu lámal hlavu nad nejakým rizikom. Azda len akýsi podivní paranoidní neprajníci ako Peter Schiff a iní jemu podobní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je pochopiteľné, že po započítaní rizika skrytého pod povrchom dočasného úspechu sa môže výrazná ziskovosť i tých najšikovnejších bankových manažérov javiť o čosi menej obdivuhodne a najmä z dlhodobého hľadiska môže byť dokonca hlboko pod úrovňou zinkasovaných odmien. Avšak dôvodov na podobné na prvý pohľad nerozumné investície akcionárov do svojich zamestnancov môže byť viac. V praxi sa totiž neraz stáva, že odmena manažéra výrazne presahuje jeho prínos pre spoločnosť i bez zohľadnenia neskorších negatívnych prejavov podstúpeného rizika. Čo by však mohlo akcionárov v úlohe príslušných zamestnávateľov viesť k takémuto počínaniu? Nuž, azda tým najjednoduchším zdôvodnením takéhoto konania je možnosť, že o odmenách často krát nerozhodujú samotní akcionári. Ďalší dôvod, blízky už vyššie uvedenému je jednoducho daný tým, že je nesmierne ťažké nájsť jasnú kauzalitu medzi činnosťou konkrétneho zamestnanca a jeho skutočným prínosom pre spoločnosť. Okrem toho je tu však ešte ďalší dôvod, pre ktorý akcionári ako zamestnávatelia neraz zlyhávajú ako prirodzený kontrolný orgán pri stanovovaní finančného ohodnotenia svojich vrcholových zamestnancov. Tento dôvod môže síce na prvý pohľad pôsobiť paradoxne, no pri lepšom poznaní spôsobu obchodovania na akciovom trhu je celkom prirodzený. Pramení zo skutočnosti, že akcionárov možno výška odmeny výkonných manažérov v podstate vôbec nezaujíma a možno ani zaujímať nemusí. Mnohí totiž nakupujú akcie nie s cieľom podieľať sa dlhodobo na budúcom zisku spoločnosti závisiacom od jej skutočných fundamentov, ale jednoducho z dôvodu ich následného predaja v relatívne krátkej dobe za vyššiu cenu inému investorovi, ktorý buď hodnotí príslušné fundamenty vyššie alebo, a čo je pravdepodobnejšie, jednoducho nakupuje akcie z rovnakého dôvodu založenom na viere v existenciu kupca rovnakej kategórie v najbližšej budúcnosti. Zaujímať sa pri tomto spôsobe obchodovania o skutočnú reálnu hodnotu spoločnosti či čokoľvek, čo s ňou súvisí, vrátane odmien jej manažérov, je nepochybne vysoko neefektívne. Prípadne je to o dôvod navyše zladiť prostredníctvom vhodného typu ohodnotenia záujmy manažérov so svojimi vlastnými, zameranými na tvorbu krátkodobých ziskov, hoci za cenu vyvolania motivácie podstupovať zvýšené riziko, ktorého potenciálne negatívne dopady si však neskôr „zlíže“ už niekto iný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nech už je však fungovanie na prvý pohľad prirodzeného mechanizmu kontroly odmien manažérov zo strany ich zamestnávateľov narušené z akéhokoľvek dôvodu, je celkom evidentné, že môže spôsobiť nemalé negatívne dôsledky. Stratu v objeme samotnej odmeny, ktorá je však zanedbateľná v porovnaní s možnými rozsiahlymi stratami spôsobenými zvýšenou motiváciou odmeňovaných manažérov podstupovať neúmerné riziká. Tento druhý aspekt má pritom oveľa väčší súvis so spôsobom odmeny ako s jej výškou. Napríklad môže vyvolať odmena vo forme opcie na nákup akcií spoločnosti v objeme milióna dolárov omnoho negatívnejší efekt ako niekoľko stomiliónová priama finančná odmena. Náchylnosť podstupovať riziko s cieľom krátkodobého vplyvu na cenu príslušných akcií môže totiž vyvolať straty kvantifikovateľné dokonca v miliardách. Pre tzv. homo oeconomicus totiž platí zásadné pravidlo: Ak má jednotlivec možnosť obetovať spoločný majetok s cieľom získať osobný prospech hoci i relatívne zanedbateľných rozmerov, nemá z čisto ekonomického hľadiska dôvod tak neurobiť. Netreba byť jasnovidec, aby si človek dokázal predstaviť možný dôsledok takto zle nastavenej motivácie a následného rizikového konania na hodnotu príslušného spoločného majetku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tejto súvislosti sa naskytá ešte jedna, azda najdôležitejšia otázka: Koho majetok je pri rizikovom jednaní bankárov v skutočnosti ohrozený? Inými slovami, kto nesie negatívne dôsledky tohto zlyhania? Nuž, asi nie je ťažké si predstaviť, že v prípade obmedzeného ručenia akcionárov spoločnosti je pri stratách prevyšujúcich objem ich vkladov priamo ohrozený i majetok jej veriteľov. V prípade banky sa teda jedná predovšetkým o majetok jej vkladateľov, vrátane domácností ako aj podnikov či azda iných bánk. Pri vysokom objeme s cieľom zabrániť výraznejšiemu kolapsu a najmä z dôvodu udržania dôvery na trhu vstupuje však do týchto vzťahov štát ako garant pre zabezpečenie istoty vkladov príslušných vkladateľov, ako sme tomu mohli byť viackrát svedkami v priebehu posledného roka. Štát zo svojho majetku a teda z majetku všetkých jeho občanov preberá straty vzniknuté predovšetkým z dôvodu rizikového investovania bankárov vyvolaného mimo iného i nesprávnou formou ich odmeňovania. Sú to teda i peniaze nás všetkých, ktoré sú ako dôsledok bankových excesov priamo ohrozené. Je za takýchto podmienok azda neprirodzené, ak má mať štát, zastupujúci verejnosť, s ktorej majetkom disponuje, možnosť spolurozhodovať v otázkach, ktoré tento majetok priamo ovplyvňujú? Túto otázku si azda môže zodpovedať každý sám za seba. Každopádne, podľa môjho názoru je stanovenie jasných pravidiel za účelom zmiernenia akýchkoľvek negatívnych dopadov spojených so zlyhaním trhu nielen prirodzené ale dokonca i nevyhnutné, a to nielen pre blaho spotrebiteľov ale dokonca i pre prežitie trhu samotného. A keďže niet pochýb o tom, že problém odmien bankárov a s tým súvisiacej nesprávnej motivácie predstavuje taktiež jedno z trhových zlyhaní spôsobené jeho neschopnosťou vysporiadať sa s problémom asymetrickej informácie ako aj s istým druhom tzv. principal-agent problému pôsobením vlastných neviditeľných a žiaľ často ani neexistujúcich mechanizmov, je i regulácia v tejto súvislosti úplne na mieste.

Súdiac na základe vyššie uvedeného, si však myslím, že by sa regulácia mala zamerať predovšetkým na formu odmeňovania, ktorá má na motiváciu k rizikovému správaniu oveľa väčší vplyv ako samotná výška odmien. Okrem toho je však samozrejme úplne neprípustné, aby sa v prípade finančnej inštitúcie, ktorá je aktuálne sanovaná štátnymi injekciami, využívali peniaze z verejných zdrojov na uspokojovanie vysokých finančných nárokov jej riadiacich pracovníkov, bez ohľadu na formu príslušných odmien. Obmedziť určité formy odmeňovania, či stanoviť stropy na odmeny financované z verejných zdrojov však určite nestačí. Pre zníženie pravdepodobnosti i rozsahu možných budúcich kríz a s nimi súvisiacimi praktikami v duchu privatizácie ziskov a socializácie strát je okrem toho nevyhnutné obmedziť možnosť podstupovať neúmerné riziká predovšetkým stanovením limitov na financovanie rizikových investícií z cudzích zdrojov a sprísniť podmienky na poskytovanie záruk voči týmto rizikám vo forme nástrojov ako sú napr. credit default swaps. Mimo toho by však podľa môjho názoru malo byť jednou z najväčších priorít znižovať stupeň asymetrického prerozdelenia informácií na trhu, ktoré je nepochybne jedným z najzákladnejších živiteľov cenových bublín, ktorých vzťah s krízou je ako vzťah semienka a rastliny. Zvyšovanie transparentnosti je preto podľa mňa jedným z najkľúčovejších preventívnych krízových opatrení.

Pri menovaní všetkých týchto dôležitých krokov sa regulácia odmeňovania manažérov môže niekomu javiť ako druhoradá, ako čosi, o čom je zbytočné v týchto ťažkých časoch vôbec diskutovať a ako čosi, čo mnohí politici využívajú ako populistickú zástierku svojej neschopnosti v boji proti kríze. A možno ju k tomu mnohí skutočne využívajú. To však nemení nič na skutočnosti, že je i tento krok jedným z legitímnych a odborne zdôvodniteľných krokov k vytvoreniu prostredia, v ktorom budú krízy menej pravdepodobné a menej rozsiahle, a z tohto dôvodu je ho, bez ohľadu na vzdory bankového sektora, potrebné uskutočniť. Podľa mňa má regulácia v tejto oblasti zmysel. Avšak treba si veľmi dobre premyslieť jej konkrétnu podobu, aby skutočne spĺňala cieľ, s ktorým bola vytvorená. Či však nad ňou budú dostatočne premýšľať kompetentní zákonodarcovia a aký je vôbec ich skutočný cieľ, o tom by sa dalo polemizovať. Tlaky zo strany vplyvných záujmových skupín vedia byť totiž poriadne presvedčivé, najmä ak sa jedná o nemalé sumy, ktoré sú v hre.

Tomáš Sedliačik

Tomáš Sedliačik

Bloger 
  • Počet článkov:  56
  •  | 
  • Páči sa:  379x

Snažím sa hľadať pravdu a lepšie pochopiť svet a hoci sa to dnes, kedy majú mnohí doslova patent na rozum, veľmi nenosí, nemám problém priznať, že niečo neviem. Je to nevyhnutná podmienka na to, aby sme sa neuspokojili s polopravdami a fabuláciami, ale pokračovali v hľadaní odpovedí na doposiaľ nezodpovedané otázky. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu