Ďalší chabý pokus

Autor: Tomáš Sedliačik | 7.2.2012 o 12:03 | (upravené 7.2.2012 o 12:18) Karma článku: 6,68 | Prečítané:  1543x

Žiaľ, i napriek doposiaľ učineným absurdným rozhodnutiam, počnúc prvou pôžičkou Grécku, cez zriadenie tzv. dočasného euroválovu, jeho neustále navyšovanie, až po pripravovaný tzv. euroválov trvalý, európski politici nezaháľajú a naďalej pokračujú vo svojich "heroických" výkonoch.

Podobne sa im to podarilo potvrdiť i minulý týždeň, na ďalšom summite Európskej rady, ktorý ako prvý po dlhom čase nemal prívlastok „mimoriadny“. Jeho výsledok však určite za mimoriadny označiť možné je. Najmä ak zvážime, že lídri všetkých členských krajín EÚ, s výnimkou Veľkej Británie a Českej Republiky, sa spoločne dohodli na texte tzv. Zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, ktorá má výrazne posilniť právomoci EÚ vo fiškálnej oblasti. Lídri sa predbežne dohodli, že zmluvu záväzne podpíšu v marci, pričom platnosť by mala nadobudnúť v momente, ako ju ratifikuje minimálne dvanásť členských štátov.

A teraz v skratke k textu zmluvy. Zmluva obsahuje málo a ešte menej konkrétne ustanovenia. Nad tými najmenej konkrétnymi je asi zbytočné špekulovať, avšak jedno by som predsa len rád spomenul. V článku 11 sa píše čosi ako „zmluvné strany sa zaväzujú, že všetky významné reformy v oblasti hospodárskej politiky budú vopred diskutovať a prípadne koordinovať medzi sebou“. Ťažko to samozrejme hodnotiť, nakoľko nevieme, čo sa asi presne myslí pojmami „významné reformy“ alebo „koordinovať medzi sebou“. I bez prílišnej dávky predstavivosti je však túto zmluvu možné vnímať ako predzvesť prísnejšej formy fiškálnej únie s možným rozšírením dokonca i na úroveň daňovej politiky či pracovného práva. Nie je to však nijako prekvapivé, keď zvážime, že tzv. duo „Merközy“ sa už dlhší čas usilovne snaží propagovať myšlienku silnejšej fiškálnej integrácie vrátane harmonizácie daní. Mimochodom, práve včera sa mali obaja stretnúť v Paríži, aby spolu rokovali o užšej „fiškálnej konvergencii“ oboch krajín.

Azda najkonkrétnejšie ustanovenia zmluvy sa týkajú nových rozpočtových pravidiel, ktoré by mali jej signatári po novom dodržiavať. Podľa článku 3 je každá krajina najneskôr v priebehu jedného roku od nadobudnutia platnosti zmluvy povinná prijať zákon, vraj „pokiaľ možno“ na ústavnej úrovni, ktorým sa zaviaže udržiavať vyrovnaný alebo dokonca prebytkový rozpočet. Tento je definovaný ako rozpočet, ktorého deficit nepresiahne 0.5 % nominálneho HDP, očistený o cyklické vplyvy a mimoriadne resp. jednorazové transakcie, ktoré vraj ešte musí presne zadefinovať európska komisia. Krajiny, ktorých verejný dlh je vraj „výrazne“ nižší ako 60 % HDP, teda limit určený v tzv. Pakte rastu a stability, na ktorý doteraz každý kašlal, a v ktorých dlhodobá udržatelnosť verejných financií vykazuje „nízke“ riziko, môžu vraj vytvárať „až“ dvakrát taký deficit, teda do výšky 1 % HDP. Pokiaľ niektorá zo signatárskych krajín takýto zákon neprijme, môže ju ktorákoľvek iná krajina zažalovať na Európskom súdnom dvore. Ten jej následne môže udeliť pokutu do výšky 0.1 % HDP. Zároveň sa podľa článku 4 krajiny, ktorých verejný dlh presahuje úroveň 60 % HDP, zaväzujú znižovať tento nadmerný dlh v priemere o jednu dvadsatinu ročne.

Keď zvážime, že väčšina krajín EÚ dlhodobo nespĺňa ani doterajšie voľnejšie kritérium maximálneho deficitu na úrovni 3 % HDP (od roku 1997, kedy Pakt rastu a stability vstúpil do platnosti, ho dokázali priebežne spĺňať len štyri krajiny) a zároveň fakt, že priemerný verejný dlh v EÚ predstavuje viac ako 80 % HDP, je celkom evidentné, že naplnenie príslušných ustanovení je len málo pravdepodobné. Osobne to však považujem za dobrú správu, nakoľko ich naplnenie by pravdepodobne malo obrovské negatívne dôsledky. Znižovanie deficitu je totiž možné len zvýšením príjmov alebo znížením výdavkov štátu. Oba kroky budú mať pravdepodobne za následok výrazné zníženie spotreby, čo povedie k zníženiu hospodárskej produkcie a teda k ešte väčšiemu prehĺbeniu krízy vrátane ďalšieho zvýšenia už i tak alarmujúco vysokej nezamestnanosti. V prípade dostatočne veľkého multiplikačného efektu môžu rozmery hroziaceho prepadu výrazne prevýšiť čiastku, o ktorú budú deficity jednotlivých krajín nominálne znížené. Toto opatrenie vyznieva ešte absurdnejšie vo svetle druhého odseku tej istej zmluvy, ktorý sa začína slovami „v záujme vytvorenia podmienok pre silnejší ekonomický rast...“. Priznám sa, že toto je akosi nad moje chápanie.

Neustále volanie politických „špičiek“ ale i mnohých ekonómov po tzv. „konsolidácii verejných financií“ sa zdá byť skôr prejavom ideológie ako prejavom zdravého rozumu. Vychádza z mylného predpokladu, že každé dodatočné zadlženie štátu je v zásade zlé, bez ohľadu nato, akým spôsobom budú požičané zdroje využité. Možnosť, že by štát dokázal investovať požičané zdroje s výnosom prevyšujúcim úrok z príslušného dlhu, akoby ani len neprichádzala do úvahy. Pri takejto zvrátenej logike sa môže zdať celkom rozumné, aby bolo čerpanie úverov zo strany vlád jednotlivých krajín dokonca úplne zakázané. Takéto výrazné nepochopenie ekonomickej reality však nemôže zostať bez následkov.

V čoraz globalizovanejšom svete, v ktorom súboj o prilákanie kapitálu neustále vyostruje už i tak nerovnomerné prerozdelenie zdrojov, sa totiž čoraz väčšia spotreba na dlh celkom prirodzene stáva nevyhnutným predpokladom pre udržanie existujúcej úrovne hospodárskej produkcie. Kým hlavní akcionári a manažéri korporácií kumulujú obrovské prebytky, štáty a domácnosti sa čoraz viac zadlžujú. Tento stav samozrejme nie je dlhodobo udržateľný. Jednoduché zastavenie zadlžovania však problém nijako nerieši. Akurát bude mať za následok hospodársky pokles nevídaných rozmerov. Jediné možné riešenie spočíva vo fundamentálnych zmenách systému, ktoré dokážu zastaviť resp. zvrátiť nerovnomerný vývoj v prerozdelení zdrojov. V opačnom prípade budeme svedkami neustále sa opakujúcich dlhových kríz. Kríz, v ktorých nás politici budú môcť opakovane presviedčať o správnosti svojich chabých riešení. Riešení ako je euroválov, ktorými sa jednoducho presúvajú zdroje od ľudí s nedostatkom k ľuďom s prebytkom, alebo riešení ako sú vyššie spomínané fiškálne opatrenia, ktoré majú de facto zakázať niektorým subjektom požičať si peniaze, bez ohľadu na zmysluplnosť ich použitia. Skrátka riešení, ktorými nám ich autori môžu demonštrovať len jedno: buď presadzujú záujmy podnikateľskej elity (samozrejme za odmenu) na úkor širokej verejnosti, alebo je ich ekonomická gramotnosť na bode mrazu (a žiaľ nielen pri aktuálnom počasí), alebo oboje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?