reklama

Úver ako zbraň

Tento článok som napísal už asi pred rokom, no myslím, že je jeho obsah je stále aktuálny a nie je o nič menej relevantný ako vtedy. Z tohto dôvodu som sa ho tu napokon rozhodol zverejniť. Článok sa môže na prvý pohľad zdať relatívne dlhý, no obsahuje množstvo zaujimavých štatistík a predovšetkým trochu alternatívny pohľad na danú tematiku v porovnaní s tým, s čím sa človek stretne v komerčných médiách, ak sa v nich v tejto súvislosti vôbec s niečím stretne. Článok sa zaoberá zadĺžením krajín tretieho sveta. Špeciálne v čase, kedy sa krajiny tzv. prvého sveta tvária byť plne vyťažené riešením hospodárskej krízy, naberá táto problematika na závažnosti, nakoľko rozvojové krajiny už doposiaľ čelili obrovskej chudobe a s akýmkoľvek zhoršením situácie sa budú vyrovnávať omnoho ťažšie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu

Je známe (niekomu viac, niekomu menej), že dlh krajín tzv. tretieho sveta, teda krajín, ktoré sú síce v štandardných ekonomických merítkach [teda vo forme mystifikovaného a všemohúceho HDP] najchudobnejšie na svete, no z pohľadu zdrojov často jedny z najbohatších, voči krajinám tzv. prvého sveta, dosahuje obrovské rozmery. Na jednej strane sa jedná o priamy dlh voči samotným krajinám ako veriteľom, na strane druhej ide najmä o dlh voči svetovým finančným inštitúciám ako sú predovšetkým Medzinárodný Menový Fond a Svetová Banka, ktoré vytvárajú istú regulérnu platformu na takéto masové medzištátne požičiavanie.

Postkytovanie úverov rozvojovým krajinám je navonok zväčša prezentované ako ušľachtilý, priam altruistický čin. Človek má pocit, akoby primárnym úmyslom veriteľa bolo pomôcť dlžníkovi pri naplnení jeho cieľa, ktorý chce prostredníctvom úveru financovať. Avšak skúsenosti ukazujú, že po rozplynutí lákavej a klamlivej clony nastáva tvrdý náraz na dno reality, pri ktorom si už mnohé z rozvojových krajín polámali obe ruky i nohy. Ak je dlhujúca krajina neschopná splácať dlh, siahne sa po určitých menej sympatických opatreniach. Príslušnej krajine sa zväčša ponúkne možnosť čerpať ďalší úver, s cieľom oživiť schopnosť splácať ten doterajší (či azda všetky doterajšie). Úroky z nového úveru bývajú však predovšetkým z prejavu doterajšej slabej bonity dlžníka a teda i zvýšeného rizika návratnosti o čosi vyššie ako doposiaľ. Splácaním úveru a úrokov z neho sa však „zábava“ nekončí. Obľúbeným krokom, najmä zo strany MMF a Svetovej Banky, je vypracovanie rôznych odporúčaní, či skôr direktív, pre zadĺžené krajiny, prijať určité legislatívne opatrenia, zväčša súvisiace s otváraním trhu a postupným odstraňovaním akýchkoľvek bariér pre ochranu ich vlastného hospodárstva. V zmysle, dávame vám peniaze, máme teda právo diktovať vám podmienky a „radiť“ vám, ako správne smerovať vašu politiku. Takýmto modelovaním trhov v krajinách tretieho sveta sa otvára cesta pre množstvo západných nadnárodných spoločností "oprávnene" využívať a spotrebúvať bohaté prírodné i ľudské zdroje v týchto krajinách za účelom zvyšovania vlastného zisku. Tento jav výstižne pomenoval i David Korten vo svojej knihe "Keď korporácie vládnu svetu" ako "Corporate Colonialism", teda "kolonializmus obchodných spoločností". Touto cestou dochádza k výnosnému zúročovaniu investície, pričom toto vykorisťovanie môže značne prevýšiť (a často je tomu tak) objem pôvodne požičaného kapitálu. Na nešťastie dlžných krajín sa však tento nepriamy efekt k splátke samotného úveru nezarátava.

Skúsme sa však zamyslieť nad samotným štatútom dlžníka. Ak si ja ako jednotlivec vezmem úver z banky, som to práve ja, kto obdrží a má následne možnosť zúžitkovať požičaný kapitál, a taktiež som to ja, kto je povinný splatiť príslušnú dlžnú sumu a samozrejme vzniknutý úrok späť. Zodpovednosť za splatenie sa teda prirodzene viaže na subjekt, ktorý mal pôvodne možnosť disponovať požičanou sumou. Pri úveroch krajinám sa za dlžníka považuje v podstate samotná krajina ako celok, reprezentovaná vládnym zastúpením. Politická resp. ekonomická elita krajiny má teda možnosť použiť požičaný kapitál podľa vlastného uváženia a v súlade s jej vlastnými záujmami, ktoré sa však nie vždy kryjú so záujmom širokého obyvateľstva krajiny. Krajina totiž nie je homogénny organizmus a ak teda vstupuje do úlohy dlžníka ako celok, môže dôjsť k tomu, že sa tak vyživí určitá časť organizmu, pričom zvyšok bude v budúcnosti nútený niesť dôsledky z čerpania úveru vo forme ťažkého bremena, hoci z neho pôvodne nemal absolútne žiaden úžitok. Ba práve naopak, v mnohých prípadoch boli požičané peniaze použité a sú i dnes používané k potláčaniu ľudských práv domáceho obyvateľstva. Mnohé z dnešných dlhov najchudobnejších krajín sveta korenia v pôžičkách a finančnej podpore známych i menej známych diktátorských režimov. Príkladom môže byť tyranský režim pod vedením prezidenta Mobutuho v Konžskej Demokratickej Republike (Kongo), formálne Zair, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia štedro financovaný vo forme štátnych pôžičiek. Mobutu tieto peniaze využíval na nákup zbraní ako aj na udržiavanie luxusných potrieb tamojších elít vo forme nákupu kaštieľov a iných nehnuteľností po Európe a podobne. Alebo tiež Suharto v Indonézii, Abache v Nigérii, Marcos na Filipínach, ako aj napríklad azda mediálne známejší Saddam Hussein v Iraku. Pritom účely, na ktoré boli v takýchto a podobných prípadoch využívané požičané peniaze neboli veriteľom celkom neznáme. Takéto plané dôvody ich však predsa nemohli odradiť od natoľko lákavých investícií. Veď napokon, zbrane či mnohé iné komodity si na seba tiež potrebujú "regulérne" zarobiť. Takže altruizmus stranou! Jedine ak navonok, nech to aspoň celé dobre vyzerá, keď už to také nie je.

Smutné je, že v súčasnosti stojí ťažké bremeno takto naakumulovaných dlhov na pleciach širokého obyvateľstva príslušných krajín. Keďže však peniaze v drvivej väčšine prípadov neboli využité na podporu či rozvoj dlhodobého charakteru v danej oblasti, schopnosť splácať dlh je veľmi slabá a prebieha na úkor rozsiahlej sociálnej i ľudskej devastácie. Napríklad krajiny v oblasti subsaharskej Afriky, jeden z najchudobnejších regiónov sveta, platia denne 30 miliónov USD ako vyrovnávanie dlhu, pričom v tomto regióne je 26 miliónov ľudí HIV pozitívnych, a predpokladá sa, že 40 miliónov detí stratí jedného rodiča na následky AIDS v priebehu najbližších desiatich rokov. Napriek tomu však celá oblasť obetuje na splácanie dlhu voči najbohatším krajinám sveta štyrikrát viac ako na zdravotnú starostlivosť. Odhaduje sa, že okolo 15000 detí tu zomiera denne na následky chorôb priamo súvisiacich s chudobou. Z pohľadu celého sveta sú to priam neuveriteľné čísla, nakoľko okolo 11 miliónov detí ročne zomiera na podobné následky chudoby, pričom za deti sa v rámci tejto štatistiky považujú len deti do päť rokov. Predstaviť si, ako by asi podobné údaje vyzerali i pri zahrnutí starších detí, je priam zarážajúce. Je však priam znevažujúce a úbohé vyjadrovať sa k takejto téme v číslach a štatistikách. Každý jeden život predstavuje pre príslušnú rodinu, jeho okolie, nesmierne utrpenie. Tragédia v takomto objeme je pre kohokoľvek vpodstate nepredstaviteľná.

Napriek všetkému sú však investície zamerané na vysporiadanie sa a zabraňovanie podobnému scenáru častokrát niekoľkonásobne nižšie ako kapitál prúdiaci späť do Svetovej Banky, MMF resp. priamo jednotlivým krajinám prvého sveta ako splácanie obrovských dlžných súm. Filipíny sa napríklad musia vzdať 37% svojho národného dôchodku za účelom splácania dlhu, pričom ich výdavky na zdravie a vzdelanie činia 17% národného dôchodku. Bolívia platí 240 miliónov USD ročne vo forme splátok, pričom 60% tamojšej populácie nemá prístup k základnej zdravotnej starostlivosti a približne tretina obyvateľstva tu nemá prístup k bezpečnej pitnej vode. Podobných príkladov, predovšetkým však z Afriky ako aj Latinskej Ameriky je možné menovať mnoho.

V roku 2002 predstavoval dlh šesťdesiatich najchudobnejších krajín sveta (podľa klasifikácie Svetovej Banky) 523 miliárd USD, z toho viac ako polovica, konkrétne 295 miliárd USD pripadá na Afriku. Pritom v roku 1970 dĺžilo tých istých 60 krajín celkovo "len" 25 miliárd USD. Čo sa však postaralo o takýto obrovský nárast. Prehlbovanie dlhu sa začalo predovšetkým koncom sedemdesiatych rokov, ako dôsledok značného rastu svetových cien ropy. Predovšetkým naakumulované finančné zdroje krajín OPEC boli tak prostredníctvom Svetovej Banky použité na úvery rozvojovým krajinám, aby sa tak vysporiadali s rastúcimi cenami fosílnych palív. V súvislosti s rastom cien ropy ako aj mnohých iných skutočností koncom sedemdesiatych rokov došlo vo svete k hospodárskej kríze, pričom rozvinuté krajiny ako odpoveď na vysokú infláciu reagovali predovšetkým zvýšením úrokových sadzieb. Zníženie agregátneho dopytu sa prejavilo i v ústupe dovozu z rozvojových krajín, ktoré sú už tak či onak nútené predávať svoje vlastné zdroje za relatívne nízke ceny. Žiaľ odpoveďou na túto situáciu bolo vo väčšine prípadov čerpanie nových úverov, tentokrát však za omnoho vyššie úroky, čím sa celá situácia v priebehu osemdesiatych rokov značne zhoršila.

Uvedené nominálne hodnoty dlhu z rokov 1970 a 2002 predstavujú takmer 10% priemerný ročný rast, pričom priemerný ročný rast HDP v týchto krajinách sa pohybuje okolo 5%. Mimo toho je však samozrejme značne diskutabilné, do akej miery je tento rast hospodárstva rovnomerne prerozdelený v rámci jednotlivých krajín. Takéto údaje výrazne spochybňujú pravdepodobnosť budúcej návratnosti dlhu, hoci sa táto uskutočňuje na úkor životov širokých más obyvateľstva. Trhová hodnota tohto dlhu sa pohybuje okolo 10% až 20% jej papierovej hodnoty. Trhová hodnota príslušného dlhu šesťdesiatich najchudobnejších krajín z roku 2002 sa teda pohybuje okolo 100 miliárd dolárov, čo pre západnú komunitu predstavuje zanedbateľnú hodnotu. Ak by totiž obyvateľstvo Severnej Ameriky a EÚ, čo je približne miliarda ľudí, po dobu najbližších 20 rokov splácalo príslušný dlh pri ročnom úročení 5%, boli by náklady na jednu osobu vo výške približne 8 USD ročne, teda ani nie jednu korunu denne. Takýto model má však len úlohu porovnania, ako veľmi „dramatické“ by boli následky pre obyvateľstvo krajín prvého sveta v prípade prebratie dlhov najchudobnejších krajín na seba. V mnohých prípadoch finančnej podpory neľudských režimov stojí však za uváženie i samotná oprávnenosť žiadať vôbec požičaný kapitál späť. Samozrejme mnohí argumentujú proti akémukoľvek odpusteniu dlhu ako kroku motivujúcom k ďalším neuváženým úverom v budúcnosti bez náležitej s tým súvisiacej zodpovednosti. Myslím si však, že pri prebiehajúcich nevyčísliteľných negatívnych dopadoch na obyvateľstvo zadĺžených krajín, ktoré za sebou splácanie dlhu zanecháva, je tento argument priam úbohým svojou malichernosťou. Samotný problém chudoby však určite nemá ani koreň ani riešenie v jednoduchej finančnej pomoci chudobným regiónom. Väčšinou sa totiž jedná o vskutku sebestačné komunity bohaté na prírodné zdroje, ktoré sú však o ne egoistickým spôsobom okrádané v rámci nerovného ihriska čoraz viac bezbariérového globáleho trhu. Ak by z ceny tovarov dovážaných z rozvojových krajín pripadla väčšia časť neustále vykorisťovanému obyvateľstvu podieľajúcemu sa za neľudských podmienok na ich produkcii, namiesto akcionárom nadnárodných spoločností, neboli by tieto komunity odkázané na pokryteckú pomoc zo strany Západu. Podrážať niekomu nohy a následne mu poskytnúť pomoc vo forme úveru je len ťažko možné pokladať za pomoc a už vôbec nie za konštruktívne riešenie problému chudoby. Chudoba a s ňou súvisiace negatívne dôsledky nie sú nevyhnutné, no žiaľ mnohým ich prítomnosť vyhovuje. Je preto o to opovážlivejšie, ak sa práve najbohatšie krajiny sveta, zoskupené v ideologických finančných organizáciách na čele s MMF a Svetovou Bankou prezentujú tým, že práve potláčanie chudoby je pre ne cieľom či predsavzatím číslo jedna. Na pokrytectvo elít sme si ale azda už všetci zvykli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zdroj štatistických údajov:

http://www.globalissues.org/

Tomáš Sedliačik

Tomáš Sedliačik

Bloger 
  • Počet článkov:  56
  •  | 
  • Páči sa:  379x

Snažím sa hľadať pravdu a lepšie pochopiť svet a hoci sa to dnes, kedy majú mnohí doslova patent na rozum, veľmi nenosí, nemám problém priznať, že niečo neviem. Je to nevyhnutná podmienka na to, aby sme sa neuspokojili s polopravdami a fabuláciami, ale pokračovali v hľadaní odpovedí na doposiaľ nezodpovedané otázky. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu