reklama

Niečo na odľahčenie

Bolo nám dobre. Chodili sme do roboty, cez víkendy na pivo, občas do fitka, občas do kina. Rúška sme poznali len z nemocnice alebo z telky a koronu poznali len nadšenci mexického piva alebo astronómie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V politike sme mali jasno. Smer kradol, teda pardon, nekradol, inak by o tom musel Kaliňák vedieť, občas dal vlaky zadarmo, občas čosi pridal k dôchodku, a potom zasa nekradol. Ak nie sám, tak aspoň s kamošmi, odborníkmi na threemu či šéfmi prokuratúry. Kapitán národnej rady staval stožiare, prednášal v ruskej dume a vymýšľal slovné zvraty, ktoré by mu mohol závidieť aj niekdajší prezident organizácie spojených nádorov a milovník srbského pobrežia. A kým Kotleba rozdával šeky s magickými číslami, sníval o priateľskej atmosfére prvej republiky a z Bystrickej župy si urobil rodinný podnik za Boha a za národ, Sulík sa modlil k Friedmanovi a sníval, že raz urobí zo Slovenska čosi po vzore Pinochetovho Chile. Medzitým si Kollár písal s maloletými, nosil šál a vôbec, boli sme s ním všetci rodina. A všetci neznášali migrantov a bolo im smutno, že už ich je akosi pomenej a nedá sa na nich vyhovárať ako v dvetisícpätnástom, keď sa na nich ešte dalo spoľahnúť. A napokon Matovič. Tomu vtedy išla karta, bol v opozícii, pre ktorú bol doslova stvorený, chodil točiť videá do Francúzska a bolo to ešte sexi. Po anglicky hovoriť nemusel, mohol nosiť vtipné tričká a výrazy ako kĺzavý medián ešte nepoznal. Ibaže by o nich písal v diplomovke, ktorú nikdy nenapísal. Len za ňu dostal titul, ktorý nikdy nevrátil. Ale to sme vtedy ešte nevedeli. Vtedy diplomovku nenapísal len kapitán a tú, čo napísal, vraj nebola jeho. Skrátka boli to zlaté časy a všetko bolo na svojom mieste.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A potom prišla korona. Väčšina z nás stále chodila do roboty, alebo robila z domu. Niektorí žiaľ robiť prestali, lebo iní už nechodili na pivo, ani do fitka, ani do kina. Rúška sme spoznali bližšie, ako sme chceli, dokonca sme sa ich niektorí aj naučili šiť. No korona už nebola len o pive a o slnku. Stala sa súčasťou našich životov a naučili sme sa s ňou počítať. Najprv do desať, potom do sto a neskôr až do 3363. A počítať sme s ňou začali aj mimo matematiky. Ani politika sa jej nevyhla. Kým smer pred ňou včas utiekol, dokonca sa nechal čiastočne premenovať, aby ho náhodou nenašla, Matovič toľko šťastia nemal. Celé roky trénoval, ako raz bude z rohov vymetať korupciu a nakoniec mu poslali ten blbý vírus. Napokon si ho ale celkom obľúbil. Začal o ňom dokonca prednášať a stal sa najväčším odborníkom na koronavírus SARS-CoV-2 v širokom okolí. Skrátka, ak by ešte niekedy nenapísal nejakú diplomovku, bolo by to určite z epidemiológie. Ten vírus mu ale nedal spávať, dokonca robil aj v nedele, a tak mu vyhlásil vojnu. Najradšej by ho rovno zakázal, no keďže sa vírus zakázať nedal, zakázal všetko ostatné. Pár vecí zostalo, elektrina, voda, plyn, nákupy potravín, zdravotná starostlivosť, hlavne pre pacientov s vírusom, a štátom hradený dvojtýždňový pobyt v rekreačných zariadeniach, či už s vírusom alebo bez. V niektorých prípadoch predtým bez a potom s. Ale ťažko mudrovať a vyčítať, v tom čase nikto nevedel, čo všetko treba vírusu zakázať, aby sa ukľudnil. A hoci sme neboli nadšení, na všetko sme pristali a príkladne dodržiavali. Ani vírus nebol dvakrát nadšený. V podstate mu to zlomilo krk. Po pár týždňoch sa z desiatok stali jednotky, príležitostne nuly, a zdalo sa, že mu odzvonilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom prišlo uvoľnenie. Popri ryži a zemiakoch sa zrazu dali opäť kúpiť práčka či telefón. Nielen na nete, v kamennom obchode. Zasa sa dalo ísť na pivo a muži mohli prestať nosiť gumičku do vlasov. Tí, čo definitívne nezleniveli, mohli ísť opäť do fitka, tí, čo hej, mohli opäť hlivieť kdesi v davparku. Dokonca aj školy otvorili. A keby nebolo týždeň pred prázdninami, možno by to aj malo zmysel. A možno tam aj zmysel bol, no po týždni boli aj tak opäť zavreté. S letom prišla dovolenková sezóna. Dovolenkovať sa však neodporúčalo. Ak, tak len doma. Buď doma na Slovensku, alebo ešte lepšie doma v obývačke. No nie všetci to tak poňali. Niektorí sa cítili viac doma v Chorvátsku, iní kľudne aj v Pacifiku. A potom sa všetci vrátili, odbehli si zatancovať kamsi na svadbu, aj Matovič bol, len si zabudol rúško, tak musel tancovať bez, a napokon poslali deti späť do školy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom prišla druhá vlna. Na prvú sa žiaľ moc nepodobala. Teda možno by sa aj hej, len my sme ju mali viac "v paži". Na rozdiel od prvej, ktorá nám len nohy omočila, táto nás doslova strhla pod vodu. Až teraz sme začali rátať v stovkách, neskôr v tisíckach. Až teraz sme nestíhali hľadať kontakty. Až teraz prišiel nával do nemocníc. A žiaľ práve teraz prišla aj averzia k opatreniam. A čím viac averzie, tým viac nakazených. Nakazil sa aj Kotleba. Ale musel to byť iný vírus. Ten jeho vraj neexistuje. No keby náhodou predsa existoval, pre istotu ho zalial bromhexinom a vodkou. Matovič však vytiahol väčšie zbrane. A keďže to bolo tajné a prezidentka by mu to mohla vyfúknuť, povedal to zatiaľ iba Angele, Ursule a pár ďalším ľuďom v Bruseli. Medzičasom to už tajné nie je, tak to môžem prezradiť. Cez jednu trnavskú firmu, ktorá má ako jediná dlhoročné kontakty na juhokórejských výrobcov koronatestov, kúpil pár testov navyše, tak ich chcel na nás dobrovoľne vyskúšať. A tak zaviedol povinnosť dať sa dobrovoľne otestovať a povedal Naďovi, nech to vybaví. Keby to náhodou nevyšlo, nevadí, hlavne že budeme prví a všetci to od nás odkopírujú. A tak sa na dušičky namiesto sviečok testovali kapacity armády a trpezlivosť občanov. A hoci to bolo dobrovoľné, prišla ich kopa. Niektorí povinne, iní dobrovoľne, podľa toho, kto si to ako vyložil. Tým, čo naleteli, Matovič nakoniec dobrovoľne prezradil, že to bolo povinné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Test mal predísť lockdownu. A tak prišiel test a po ňom lockdown. Niektorým sa to nepáčilo a preto povedali, že je všetko protiústavné, aj test, aj lockdown, aj korona, aj Matovič. A keďže sú ešte nejaké ventilátory voľné, vyhrnuli rúška a združili sa. Samozrejme v skupinách po šesť osôb. Takých dvetisíc skupín, zhodou okolností na jednom námestí. Ale nebola to homogénna masa. Boli tam rôzni ľudia. S bromhexinom, s hodinkami za cenu luxusného auta, s kamošmi na prokuratúre, s kamošmi vo väzbe, s vírusom aj bez. Mnohých sa dá pochopiť, štát im vzal prácu a buď im nepomohol alebo málo alebo neskoro alebo komplikovane. Majú právo byť nahnevaní. Či im s tým pomôžu smerohlasisti alebo gardisti, je zatiaľ vo hviezdach. Ak nie do hrobu, tak aspoň do nemocnice. A nám všetkým do ďalšieho lockdownu. Ale nezúfajme, vakcína je za dverami a ak nám ju čipofóbi dostatočne neznechutia, možno budeme jesť budúci rok kapra bez rúška a hlavne s rodinami.

Tomáš Sedliačik

Tomáš Sedliačik

Bloger 
  • Počet článkov:  56
  •  | 
  • Páči sa:  379x

Snažím sa hľadať pravdu a lepšie pochopiť svet a hoci sa to dnes, kedy majú mnohí doslova patent na rozum, veľmi nenosí, nemám problém priznať, že niečo neviem. Je to nevyhnutná podmienka na to, aby sme sa neuspokojili s polopravdami a fabuláciami, ale pokračovali v hľadaní odpovedí na doposiaľ nezodpovedané otázky. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu