Keď argumenty nestačia

Autor: Tomáš Sedliačik | 27.11.2020 o 9:01 | Karma článku: 5,19 | Prečítané:  550x

Nedávno som spadol do jamy levovej. Vlastne, ani nie tak spadol, skôr som tam dobrovoľne vkročil. A keď vravím dobrovoľne, nemyslím povinne, ako to býva na Slovensku zvykom.

Na jednej zo sociálnych sietí som zareagoval na príspevok jedného z poslancov národnej (z)rady, jedného z tých nezávislých, ktorý pôvodne hrdo kandidoval za tých, čo neveria v holokaust. Brojil proti očkovaniu na covid a keďže pravidelne brojí aj proti opatreniam na zamedzenie jeho šírenia, vyzval som ho, aby sa konečne rozhodol! Rozhodol medzi jedným alebo druhým, keďže bez opatrení aj bez očkovania by sa vírus pri jeho základných parametroch, R0 kdesi medzi 2 a 3, šíril rýchlejšie ako pokles premiérových preferencií. Stačilo by pár mesiacov a nájsť takých, čo ho neprekonali, by bolo asi také ťažké, ako nájsť dnes tých, čo ho prekonali. A mŕtvych? Tých by mohlo byť kľudne toľko ako dnes nakazených. Trochu som to tu parafrázoval, ale odkaz bol v princípe rovnaký.

Na reakcie nebolo treba dlho čakať. Nie od pána poslanca, od jeho priaznivcov, čo na jeho adresu nešetrili takými smajlíkmi, akých som predtým ani nepoznal. Čoskoro som sa dozvedel, že nemám prehľad, dokonca ani globálny, mám "vymitý" mozog, pravdepodobne tiež globálne, že nemám "šajnu" a že keby som nejakú mal, nepíšem "sprostosti". Je to so mnou dokonca také zlé, že sa mám dať liečiť. Presnú diagnózu mi pán zdvorilý síce neprezradil, ale ľuďom sa to páčilo, tak to asi skúsim. No nezostalo pri osobnom profile. Dozvedel som sa tiež, že konečný cieľ sú "poslušný zombíci", že Kotleba povedal pravdu a že ho preto zavreli, a hlavne, že mi to všetko v "televízore neprezradia" (jedna z mála vecí, s ktorými by sa dalo súhlasiť). A ešte k tomu covidu. Na ten som takmer celkom zmenil názor. Je to vraj "jedna fikcia", ľudia naň neumierajú, lebo ich nikde nevidno, dokonca ani v zahraničí. Umierať začneme až po očkovaní, ktoré sa nedá vyvinúť, lebo vírus neexistuje. Ale ak chcem, môžem sa ním dať kľudne "napichať". Moje problémy sa vraj začnú až potom. Možno som teda predsa len zdravý!

Skrátka, dostal som sprchu. A hoci som sa snažil všelijako argumentovať, hádzanie hrachu o stenu by sa pritom javilo ako úspešný projekt. Pýtal som sa na zdroje. Toľko prevratných informácií musí predsa odniekiaľ pochádzať. Dostal som dva. Článok od novinára, ktorý na dvoch stranách A4 dokazuje, že SARS-CoV-2 neexistuje, a desaťminútový rozhovor s biskupom, ktorý tvrdí všeličo, ale hlavne, že vírusy sú dva a že ten skutočný je takmer neškodný a že tyčinkou v nose je možné poškodiť mozog. Toľko k dôkazom. Pre niekoho málo, pre niekoho viac než dosť. Nemusí hneď každý publikovať v Nature. Na infovojne je aj tak viac čitateľov.

Prečo je to dôležité? Poviete si, ľudia toho natárajú a život ide ďalej. To hej, dokonca sa dá na tých výrokoch aj celkom dobre pobaviť, ale má to jeden háčik. Nie je to až taká sranda. Nemyslím to, že ma niekto posiela sa liečiť. To robím aj tak a nijako ma to nevytočí. Myslím tých ľudí. Niekto nimi manipuluje a oni sa voči tomu zjavne nedokážu brániť. A nie je to bez následkov. Pravdepodobnosť, že sa tí ľudia dajú zaočkovať je len o trochu vyššia ako tá, že do nás zajtra narazí asteroid o veľkosti toho yucatánskeho, čo vyhubil dinosaury. Žiaľ pravdepodobnosť, že to bude mať (nie nevyhnutne priaznivý) vplyv na ich zdravie, a ak ich bude dostatok, tak aj na zdravie nás všetkých, je plus mínus ako tá, že do nás zajtra ten asteroid nenarazí. A tým to zďaleka nekončí. Nabudúce ich možno niekto zmanipuluje tým, že ich deti v škole manipulujú niečím iným a oni ich tam potom možno odmietnu poslať. Veď ak nás štát nemôže nútiť dať sa očkovať, prečo by nás mal nútiť chodiť do školy? Alebo im ktosi povie, že globálne otepľovanie je hoax a oni si na protest kúpia nového krosovera so spotrebou vetriesky a permanentku v Ryanairi. A teplo nám bude zasa všetkým.

A teraz čo s tým? Kto to vie, nech sa rovno prihlási o budúcoročnú nobelovku, tie na tento rok sú už fuč. Nuž, prístupov je viacero. Jedni zakazujú, iné vzdelávajú. Priznám sa, ten prvý z nich ma dosť desí. Dať komukoľvek právomoc rozhodovať o tom, čo je pravda a čo nie, by sa mohlo stať, ako to povedal Igor o tom Rišovom semafore (?), ehm, cestou do pekla. Jemnejšie to robí napríklad Zuckerberg, keď výroky o Trumpovom imaginárnom víťazstve volieb rovno nevymazáva, ale ich označuje za nedostatočne overené. Ale pre nás, nadšencov slobody prejavu, tiež žiadna sláva, čosi ako cenzúra prezlečená za kamaráta. Možno som idealista, ale ja by som nad tými ľuďmi ešte palicu nelámal, Treba uznať, záujem o veci verejné im veru nechýba. Možno len majú smolu na nesprávne zdroje, možno len potrebujú byť menej znechutení z oficiálnej politiky, možno ich treba občas povzbudiť, aby svoje kritické myslenie prepli z jednosmerného na AC/DC. A možno by sme mali prehodnotiť školské osnovy. V dobe, keď koronavírus chodí na hodiny šírenia k popredným hoaxom, možno by nám pár hodín kritického myslenia kdesi medzi zvoneniami tiež nezaškodilo. A možno tým neušetríme len finančne. Terajšie hoaxy sú už moderné, neberú len hotovosť, dá sa platiť aj zdravím alebo slobodou.

PS: Hoci som miestami iróniou nešetril, nie je zameraná voči ľuďom, ktorí sa stali obeťami manipulácie, ale voči výrokom, ktoré takáto manipulácia produkuje. Existuje výskum, ktorý ukázal, že urážanie a zosmiešňovanie v takýchto situáciách nielenže nepomáha, ale má často opačný efekt. Môže byť užitočné si to pamätať, keď sa najbližšie ocitnete v jame levovej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Prvýkrát ide skutočne o život a slovenskí politici na to nemajú (píše Michal Havran)

Poukazovanie na akúsi „kritickú infraštruktúru“ je kastovou verziou rakúsko-uhorského dedičstva.


Už ste čítali?