Šprintom cez maratón

Autor: Tomáš Sedliačik | 7.3.2021 o 14:15 | Karma článku: 2,42 | Prečítané:  146x

Včera uplynul presne rok, čo sme aj tu u nás doma, v "srdci" Európy (nech už sú srdcia kontinentov definované akokoľvek), odštartovali neželaný korona-maratón. Vzali sme ho vážne a tak sme doňho vyrazili poriadnym šprintom.

A nie hocijakým. Usain Bolt by sa pri nás cítil ako korytnačka pri loviacom gepardovi. Vtedy to ešte nevyzeralo ako zlá stratégia. Všetci blúznili o týždňoch, nikto nevedel, že pandémia sa natiahne na mesiace či dokonca roky. Vyhlasovať lockdowny bolo ešte sexi, či už od zlodejov alebo infantilných polobláznov (o tých sme vtedy ešte nevedeli a pokojne sme ich volili za premiérov). Nikto totiž nevedel, čo taký lockdown vlastne obnáša. Medzičasom to všetci vedia a preto ho radšej nedodržiavajú, aby ho čo najviac natiahli, ale späť k tomu šprintu.

Keď Boh rozdával cnosti, stáli sme viackrát v rade na rýchlosť, no rad na vytrvalosť sme pre istotu na diaľku obišli. Odvtedy šprintujeme aj v maratónoch a každú chvíľu lapajúc po dychu nadávame, čo to tak dlho trvá. To tie Atény musia byť od Maratónu tak ďaleko?

Prvú vlnu sme prešprintovali úspešne. Nové prípady sme rátali v jednotkách maximálne desiatkach denne a počet mŕtvych na mesiace zamrzol na čísle 28. Boli sme na vrchole slávy a nielen blízke okolie ale doslova celý svet nám mohol ticho závidieť alebo sa od nás učiť. No maratón pokračoval a kým my sme sa rozdychávali klepajúc si uznanlivo po pleci, tichý nepriateľ o veľkosti pár desiatok nanometrov (ďaleko pod citlivosťou optických mikroskopov) preskupil svoje pozície a zahájil ďalší útok. Sebavedomie nám zasa rýchlo kleslo, teda aspoň malo, no my sme boli aj tak hrdí, naivní a hlavne unavení.

Netrvalo dlho a denné prírastky sme chvíľu počítali v stovkách, až kým sme napokon našli nemilú stabilitu v tisícoch. Ani desiatky a stovky sa však celkom nevytratili, udomácnili sa žiaľ v množine denných prírastkov obetí. Len za prvé dva mesiace tohto roka ich má u nás COVID-19 na svedomí už vyše päťtisíc, takmer trikrát toľko ako rakovina. Štyria z desiatich umierajú len na toto ochorenie, medzičasom doslova tradičná a hlavne smutná stovka denne.  V tejto disciplíne sme žiaľ už dlhšie nevhodne vytrvalí, presne tam, kde by sme nemali.

Zasa raz pútame pozornosť vo svete. Víťaz v šprinte totálne zlyháva v maratóne. V celkovom počte obetí v pomere k počtu obyvateľov sme sa dotiahli na favoritov. Momentálne sme na 15. mieste (po očistení o krajiny s menej ako miliónom obyvateľov, kde je variabilita privysoká). Rebríček stabilne vedú naši českí bratia (vytrvalosť na úrovni Zátopka sa u nich takisto prejavila na nesprávnom mieste). Nelichotivé prvenstvo však miestami dosahujeme aj my, v počte nových denných či týždenných obetí. Je to tradičný zápas medzi nami, Čechmi, Maďarmi a pár ďalšími Európanmi.

Mimochodom, vlastne takmer celý starý kontinent to s koronou veľmi nevie, z desiatich krajín s najvyšším počtom obetí v pomere k počtu obyvateľov je popri USA (aktuálne na 8. mieste) deväť z Európy (opäť po očistení o malé štáty pod milión).

Ale späť k tým našim šprintom. Rýchlo sme sa vyľakali, vďaka čomu sme rýchlo našli disciplínu, ktorú sme však následne podobne rýchlo stratili. Stúpla nám sláva do hlavy, začali sme sa cítiť nesmrteľní a podľa toho sa aj správať. Naučili sme sa žiť v lockdowne, ako by ani žiadny nebol. Vírus je tu skrátka už príliš dlho. Kto má mať nato nervy? Kto sa má toľko obmedzovať?

Rýchlo sme začali inovovať. Medzi prvými sme otestovali celý národ. To by bolo v podstate celkom užitočné, keby sme sa s tým opäť rýchlo neuspokojili a predčasne neoslavovali s negatívnym certifikátom v ruke. A opäť nám chýbala vytrvalosť, aby sme trpezlivo vyhodnotili získané dáta. Dodnes sme nezistili, ako pravdepodobné je nakaziť sa v akej životnej situácii. Dodnes len tápeme a skúšame strieľať riešenia od pása, podľa pocitov premiéra a podľa toho, komu sa chce práve zapáčiť.

Rýchlo sme prestali počúvať odborníkov (niektorí ich nepočúvali nikdy). A čím sú vlastne výnimoční? Za pár týždňov sme vychrlili státisíce nových, bez ohľadu na vzdelanie. Tí sa rýchlo zorientovali v problematike a povedali, že vírus neexistuje. Zakrátko našli nové dôkazy a z lásky ku konzistentnosti vyhlásili, že je to len nepodarená chrípka, ktorú ktosi vypustil, aby nás zdecimoval. Tých, čo prežijú, zotročia čipy vo vakcínach. Ale iba v amerických, po ruských budete mať zdravie astronauta a môžete letieť do vesmíru. Je to jasné ako facka. Iba ovce nepochopia. Ale tie vo vesmíre aj tak netreba.

Potrebujeme spomaliť a viac premýšľať. Potrebujeme viac pokory a trpezlivosti. Každý sa musí pozrieť do zrkadla a snažiť sa urobiť maximum, aby sa situácia zlepšila. A musí v tom byť vytrvalý. Viem, mnohí už dávno sú a patrí im zato obrovská vďaka. Iní by sa konečne mali spamätať a priložiť svoju ruku k dielu. Lockdown musí byť skutočný, nielen na papieri, lebo sa nám možno k prichádzajúcej jari veľmi nehodí a my si už chceme užívať zmeškanú zábavu s kamošmi a v nedeľu slepačiu u babky.

Ak niekde potrebujeme zrýchliť, tak je to v očkovaní. Dáta od tých, čo v tom boli rýchlejší ako my, ukazujú, že to funguje. Ani to však nebude "rýchlovka", ale skôr beh na dlhé trate. Definitívne vírus možno nezmizne nikdy. Musíme sa s ním naučiť žiť. A tak sa aj my šprintéri musíme naučiť behať aspoň polmaratón. Inak síce možno dobehneme ako prví, no v cieli nás nevyhnutne nemusia čakať len šampanské a kvety.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Je najlepšia a máme jej najmenej. Tisíce kusov Moderny darujeme Čechom

Išlo o technický výber, vraví Eliášová, prečo darujeme práve Modernu.

SERIÁL O NEKONVENČNÝCH LÁSKACH

Mileneckú aféru Marie Curie riešil aj Štokholm

Nositeľka Nobelovej ceny milovala dvoch mužov.


Už ste čítali?